Úradné hodiny

Miestny úrad a matrika

Pondelok
8.00 - 12.0013.00 - 16.00
Utorok
8.00 - 12.0013.00 - 16.00
Streda
8.00 - 12.0013.00 - 16.30
Štvrtok
Nestránkový deň
Piatok
8.00 - 12.00 

Starosta

Utorok
13.00 - 16.00
Streda
13.00 - 16.30

Mesko Košice
Nachádzate sa v:  Mestská časť » História

História Šace

19.12.2011

POČIATKY OSÍDLENIA

 

Podľa archeologických nálezov siaha história osídlenia tohoto územia až do obdobia raného vývoja človeka na území Slovenska. Nálezy kamenných nástrojov v chotárnej časti Viničky svedčia o tom, že na území dnešnej Šace žili ľudia už v staršej dobe kamennej.

Prvé archeologické výskumy v Šaci sa začali v päťdesiatych rokoch v súvislosti so vznikom kameňolomu, z ktorého kameň sa mal používať na výstavbu ciest. Pri odstraňovaní zeminy z ťa­žobného priestoru boli objavené črepy starej keramiky a kamenné nástroje ľudu s bukovohorskou kultúrou. Toto označenie sa používa pre ľudí, ktorí žili v oblasti bukových hôr na území východného Slovenska a severovýchodného Maďarska 4 000 rokov pred našim letopočtom.

 

SEDEM STOROČÍ V SKRATKE

Šaca patrila pôvodne do osídlenia pri hornom toku rieky Idy (od dnešnej Veľkej Idy na sever). Toto územie tvorilo veľkú zem zvanú terra Ida. Na tejto zemi Ida vznikol kostol na polceste medzi dnešnou Veľkou Idou a Malou Idou, t.j. kostol, ktorý dodnes exis­tuje na území Šace. Prvá písomná zmienka o tomto kostole sa objavuje v roku 1275. V roku 1280 už Šaca vystupuje v záznamoch ako zvláštna časť (portio) na pôvodnej zemi Ida a možno predpokladať, že v tých časoch okolo kostola existovala aj dedina.

V písomných dokladoch sú najstaršie dejiny Šace zachytené spolu s dejinami Malej Idy. Až do roku 1319 prechádzala Šaca rukami viacerých majiteľov, ktorí ju získavali rôznymi spôsobmi – či už v dueloch, kúpou alebo delením majetkov. Záznamy hovo­ria o tom, že v roku 1319 došlo k odpredaniu južnej polovice Šace, kým severná patrila zemanom z Bašky. Južnú časť odpredali jej vtedajší majitelia magistrovi Čaňovi zo Šariša. Na tomto území vznikli potom dve dediny, Buzinka a Gergelyfalva. Dedina Gergelyfalva údajne zanikla niekedy v 16. storočí, keď jej obyvatelia vymreli. Ak by sme ju chceli lokalizovať presnejšie, tak ležala v juhovýchodnej časti chotára Buzinka – v pomyselnom trojuholníku, ktorý tvoria Veľká Ida, Buzinka a Sokoľany. Pokiaľ ide o Buzinku, prvý písomný záznam o nej existuje z roku 1359, ale osídlená bola pravdepodobne už pred rokom 1319 – pred odpredajom južnej polovice Šace.

O severnej časti Šace vieme, že bola v rukách zemanov z Bašky až do roku 1344, konkrétne ju pri delení otcovských majetkov v roku 1328 získal jeden z dvoch synov pôvodného majiteľa Matúša, a to Dominik. V priebehu 14. storočia bola Šaca opäť krátkodobo v rukách rôznych majiteľov. Z konca storočia je zachytený záznam, v ktorom sa uvádza, že v roku 1395 ci­sár Žigmund daroval časť Šace za zásluhy Ladislavovi a Jánovi – synom Demetera zo Šemše. A tu sa začína písať dlhá história rodu Semsey v Šaci. V roku 1409 vydáva cisár novú darovaciu listinu na tri štvrtiny Šace, a to Štefanovi a jeho bratom Frankovi a Ladislavovi, ktorí sú potomkami Jána zo Šemše. Posledná štvrtina Šace sa dostala do rúk rodiny zo Šemše v roku 1427, keď ju Žigmund daroval tomu istému Frankovi, ktorý už časť Šace získal predchádzajúcou darovacou listinou. Tak sa Semseyovci stali zemepánmi Šace na takmer štyri storočia, s výnimkou krátkeho časového obdobia po roku 1686, keď im bol odobraný majetok pre nevernosť voči ci­sárovi. Buzinka v roku 1427 patrila podľa písomných záznamov Mikulášovi z Dubovice zo Šariša.

S rodinou Semsey sú úzko späté aj dejiny hradu v Šaci. Kedy presne hrad vznikol nie je známe, ale jeho výstavbu možno umiestniť do rozpätia rokov 1439-1445. Vieme však, že bol zbúraný v roku 1468. Na jeho zbúranie mali vplyv udalosti, ktoré sa odohrali v Uhorsku zhruba v čase výstavby hradu. V roku 1439 zomrel Albrecht Habsburský, uhorský kráľ. Jeho manželka – kráľovna Alžbeta porodí syna až po jeho smrti (Ladislav Pohrobok) a o tri mesiace ho dá korunovať za kráľa Uhorska. V januári 1440 zvolia uhorské stavy za svojho kráľa Vladislava poľského. Krajina sa tak rozdelí do dvoch táborov. Alžbeta najme žoldnierske vojsko na čele s Jánom Jiskrom, ktorý vtiahne do Uhorska a obsadí jeho severnú časť, vrátane Košíc. Kráľ Vladislav zahynie v boji proti Turkom. V roku 1445 uznáva uhorská šľachta Ladislava Pohrobka za svojho kráľa a od roku 1446, keď sa stal gubernátorom krajiny Ján Hunyady, všetky snahy smerovali k vyhnaniu Jiskrovcov z krajiny. Mesto Košice vnímalo teda šačanský hrad ako určité ohrozenie, pretože by sa hrad mohol dostať do rúk Jiskrovcov. Krajinské stavy prikázali zbúranie hradu v rámci demilitatrizácie krajiny už v roku 1449, ale Semseyovci ho nezbúrali.

O necelé dve desaťročia sa o to pričinili Košičania, ktorí ustavičnými sťažnosťami u kráľa dosiahli jeho súhlas s násilným zbúraním hradu. Na základe existujúcich dokumentov nie je možné ani len približne situovať hrad v Šaci. Podľa špeciálnej vojenskej mapy z roku 1875, kde juhozápadne od Šace je časť chotára, ktorá sa nazýva „Vár táblak“ čiže „Hradné tabule“ alebo „Hradné územie“. V súvislosti s názvom by sa dalo logicky uvažovať o tom, že hrad mohol byť práve v týchto miestach. Táto časť chotára však v minulosti patrila k Buzinke, nie k Šaci.

V 16. a 17. storočí sú Šaca a Buzinka maďarskými dedinami. Tento stav dokazujú osobné mená v dikalných súpisoch: Bene, Fekete, Haynal, Thorkos... V Buzinke sa vyskytovali hlavne mená: Kyraly, Bóna, Chwrke, Iso, Iles, Czako, Hurka atď.

Počas stavovských povstaní nastáva prudký úbytok oby­vateľstva, v prípade Buzinky dochádza k dočasnému vyľudneniu. Mor v roku 1711 takmer vyľudnil Šacu, takže pri súpise v roku 1715 Šaca mala 4 poddaných, čo je asi 20 obyvateľov. Buzinka sa v tejto súvislosti spomína ako úplne opustená obec. Tak ako v iných dedinách Košickej kotliny, aj v Šaci a Buzinke došlo k usa­dzovaniu nových poddaných. Začalo tu prichádzať národnostne zmiešané obyvateľstvo.

V tridsiatych rokoch 18. storočia sa počet obyvateľov v oboch dedinách ustálil a je prekvapujúce, že až na celkom malé výkyvy sa nemenil do roku 1950. Koncom 18. storočia sa začína meniť národnostné zloženie obyvateľstva v prospech Slovákov.

V oboch dedinách – v Buzinke i Šaci sa však počas celého 19. sto­ročia rozpráva po slovensky i po maďarsky, čo svedčí o tom, že bok po boku žili obe národnosti. Do obdobia 18. storočia môžeme začleniť aj vznik Ludvikovho Dvora. Predpokladá sa, že vznikol ako majer rodiny Semseyovcov, ktorá v tom období budovala majery. Prvá písomná zmienka o Ludvikovom Dvore sa objavuje až v roku 1826, keď sa spomína, že tu žilo 7 ľudí. Neskôr sa majer rozrástol a do roku 1840 tu žilo 49 obyvateľov. Spočiatku sa majer označuje ako „majer za kopcom“. Od roku 1847 sa objavuje označenie Lajosháza.

Do roku 1776 sa datuje výstavba rokokového kaštieľa v Šaci a koncom 18. storočia bol v obci postavený klasicistický kaštieľ miestneho zemepána Juraja Semseyho v Buzinke.

 

ŠACA V MINULOM STOROČÍ

Dvadsiate storočie v Európe bolo poznačené 2 svetovými vojnami. Obe samozrejme poznamenali aj život v Šaci. Prvú svetovú vojnu v rokoch 1914-1918 prežívali aj obyvatelia Šace pri strádaní a nedostatku životných potrieb. Niektorí hospodári upísali svoje skromné úspory na vojnovú pôžičku, ktorá krachla rozpadom Rakúsko-uhorskej monarchie.

Po roku 1921 došlo k čiastočnej parcelácii pozemkov bývalého zemepána – rodiny Semseyovcov. Rozšíril sa počet maloroľníkov. Klasicistický kaštieľ so záhradou a časťou pôdy zakúpil v roku 1929 košický lekár a majiteľ sanatória Dr. Ladislav Nemessányi. Zemepánska pôda sa v podstate zlikvidovala a pre rodinu Semseyovcov bola ponechaná čiastka lesov v katastrálnom území Šace.

Počas existencie 1. Československej republiky v rokoch 1918-1938 sa v písomných záznamoch spomína – pokiaľ ide o roz­voj obce, len výstavba obecného mosta, rekonštrukcia požiarnej zbrojnice a kúpa hasičskej striekačky.

V roku 1943 došlo k zlúčeniu obcí Šaca a Buzinka. Dlho sa dohadovalo o spoločnom názve zlúčenej obce. Nakoniec znel definitívny návrh „KözépIda“, t.j. Stredná Ida. Zlúčené obce sa tak však nikdy oficiálne nevolali, pretože pri rôznych zmenách politických pomerov k oficiálnemu premenovaniu nikdy nedošlo. Druhá svetová vojna a jej hrôzy sa dotkli aj Šačanov, dokonca priamo obce na prelome rokov 1944 – 45. Počas prechodu frontu došlo párkrát k odstreľovaniu najmä nemeckých kolón, ktoré prechádzali cez obec smerom od Košíc na Moldavu nad Bodvou. Obec bola oslobodená 18. januára 1945. Počas bojov bolo poškodených veľa domov, najviac však rímsko-katolícky kostol, ktorý bol v roku 1946 opravený zo zbierok ľudu.

Novodobé dejiny Šace boli asi najviac ovplyvnené výstavbou a ďalšou existenciou Východoslovenských železiarní. Počet obyvateľov Šace bol začiatkom päťdesiatych rokov okolo 1200. Prudký vzostup obyvateľstva nastal začiatkom budovania Hutníckeho kombinátu (HUKO). Výstavba a následné spustenie výroby vo Východoslovenských železiarňach ovplyvnila nielen vzrast počtu obyvateľstva. Firma aktívne zasahovala do celkového rozvoja Šace. V šesťdesiatych rokoch bol napríklad vybudovaný Závodný klub ROH, ktorý zabezpečoval kultúrne vyžitie obyvateľov. V sedemdesiatych rokoch pribudla nová nemocnica, ktorá poskytovala ošetrenie nielen zamestnancom VSŽ, ale aj ostatným obyvateľom Šace.


Niektoré historické názvy Šace:

  • 1275 - Ida
  • 1280 - terra Eghazas Ida
  • 1319 - poss. Saticha
  • 1328 - poss. Zethyce
  • 1344 - Setyche
  • 1379 - poss. Sathicha
  • 1385 - Sathicha
  • 1409 - Sethyche
  • 1424 - villa Saczcza
  • 1427 - poss. Sechcha, Secha
  • 1428 - poss. Sathcza
  • 1469 - poss. Sacza
  • 1514 - Saccza
  • 1553 - Sacha
  • 1786 - Sacza
  • 1808 - Ssáca, Sácza
  • 1863 - Saca
  • 1903 - Šaca, Sacza
19. september, utorok
Konštantín

Aktuálne udalosti

Plagat

Plagat

Trenujeme
*